O Findhorne som po prvýkrát počul pred ôsmymi rokmi. Vtedy, na jar roku 1991, keď boli ešte okná doširoka otvorené a nádej v lepšie zajtrajšky ešte nevyprchala, som bol po prvýkrát vo Veľkej Británii.

Rozheganou Karosou, v spoločnosti mierne vyplašených ľudí z východnej Európy som pricestoval do Brightonu. Festival “Západ stretáva Východ” otvoril svoje brány a ja som vstúpil za Alenkine zrkadlo.

Šamani, senzibilovia, liečitelia, radikálni ekológovia a potulní umelci ma vtiahli do sveta, ktorý som predtým nepoznal, tam, kde sa miešajú všetky kultúry a cesty ľudí a vytvárajú novú kvalitu, bez násilia a nenávisti.

Irena, liečiteľka zo Švajčiarska mi povedala: “Vidím, že máš zapálené oči”, príď poobede do sály, pokúsim sa ti pomôcť”. V sále sme sa stretli asi desiati. Irena nám povedala: “Oči sú spojené s pečeňou a pečeň je spojená so zlosťou, ktorú v sebe potláčate. Predstavte si dúhu a priložte si ruky na svoju pečeň. Usmejte sa na svoju pečeň, máte v sebe plno dobrých kamarátov. A urobte ššššššššššš…”. V tej chvíli našim kruhom prebehlo niečo, čomu sa hovorí “ničím nepodmienená láska”. Na druhý deň som mal zdravé oči.

Po festivale šla časť našej skupiny do Findhornu. Ja som sa pripojil k druhej skupine, s ktorou som potom cestoval po Anglicku a Walese po miestach, kde som počul erdžanie koní rytierov okrúhleho stola, cítil energiu prúdiacu z kamenných kruhov a videl lúky a zálivy, kam za mesačných nocí vychádzajú tancovať víly a sídhe, ľud z iného sveta. Obidve skupiny sme sa potom stretli na lodi v Doveri, rozprávali sme svoje príbehy a vzájomne sme si trocha závideli.

O osem rokov neskôr, kedy sa svet stal ešte menším a ja som už stratil údiv začiatočníka, som namiesto starého autobusu sedel v lietadle, smerujúcom do Aberdeenu, odkiaľ ma autobus mal zaviesť do Findhornu, na kurz Permakultúry…

Findhorn

Findhornská komunita leží na severovýchodnom cípe Škótska, v oblasti Findhornského zálivu, blízko mesta Inverness. Tam, na piesočných dunách, na mieste, ktoré sa volá Caravan Park, v chladnej, veternej a daždivej krajine, kde okrem vresu nič nerastie, sa usadili v roku 1962 traja ľudia: Dorothy Maclean, Peter Caddy a Eileen Caddy. Dorothy mala víziu, na základe ktorej sa rozhodla táto trojica zanechať svoj doterajší spôsob života a začala budovať uprostred piesku základ budúcej komunity. Pomaly začali pretvárať piesočné duny na záhrady, aby si mohli dopestovať svoju zeleninu. Peter, ktorý sa staral o záhradu, nemal v tomto smere žiadne skúsenosti. Jedného dňa však Dorothy zistila, že vie komunikovať s elementami – ochrancami rastlín.

Požiadala ich o pomoc a vďaka nim dosiahli onedlho výsledky, ktoré začali priťahovať ľudí z celého sveta. K pôvodnému prívesu, v ktorom žila trojica (neskôr ešte aj s dvomi ďeťmi!) začali pribúdať ďalšie budovy: svätyňa, ubytovňa, kuchyňa s jedálňou. Findhorn sa pomaly stával svetoznámym.

Aký je Findhorn dnes? Pre mňa je to miesto, kde sa stretávajú tri cesty, ktorými človek dokáže chápať a vyjadrovať svet okolo seba: veda, umenie a duchovno (nie náboženstvo!). Väčšina budov je tu skutočne pekná, všade sú prítomné jednoduché ornamenty, pri domoch stoja krásne drevené plastiky, chodníky sú vyložené kameňmi a mozaikou. Všade je viditeľné využívanie základných vzorov prírody: budovy majú často okrúhly pôdorys, špirály, oblúky a vlnovky sú omnoho bežnejšie než priamky a pravé uhly. Energia nerušene prúdi v priestore, človek sa tu cíti bezpečne a príjemne.

Budovy sú postavené pritom veľmi jednoducho a lacno, často z recyklovaných alebo druhotných surovín. Na okraji komunity je napr. skupinka krásnych domčekov, postavených zo starých obrovských sudov od whisky, ďalšia budova je postavená zo slamených balov. Strechy niektorých domov sú zatrávnené, inde sa ako strešná krytina použili recyklované plasty, ako izolačný materiál sa používa na kašu rozomletý papier zo starých novín – touto hmotou sa vyplnia medzery medzi stenami. Na niektorých strechách vidieť fotovoltaické články, v diaľke sa črtajú lopatky veľkej veternej turbíny, ktorá dodáva tri štvrtiny elektrickej energie pre komunitu. Časť komunity býva v obytných prívesoch, niektorí už celé desaťročia. Pri pohľade na ich miniatúrne domčeky mi pripadá náš starý kamenný dom v Malej Vieske ako kaštieĺ.

Odpad je dôsledne triedený, odpadové vody sa čistia vo vlastnej koreňovej čističke. Na kúrenie sa používa odpadové drevo z neďalekého lesíka, ktorý sami vysadili. Varí sa spoločne, čiastočne z miestnych zdrojov, veľmi zdravo a chutne, pečie sa domáci chlieb. Starostlivosť o zem je tu badateľná na každom kroku.

Esenciou komunity sú “posvätné miesta”, zákutia s jazierkami, drevenými a kamennými lavičkami, neuveriteľnými záhradami, maličkými svätyňami určenými na rozjímanie. Dominantnou budovou je “Všeobecná hala” postavená podľa princípov posvätnej geometrie, ktorá v sebe ukrýva veľkú sálu a množstvo malých sál a štúdií. Všetky tieto objekty vybudovali členovia komunity, z miestnych zdrojov.

Prírodná svätyňa

Na čistinke, medzi záhradami a domami je ukrytá “Prírodná svätyňa”, krásna kamenná budova so zarastenou strechou, okrúhleho pôdorysu, čiastočne zapustená do svahu. Postavil ju člen komunity, materiál stál asi 500 libier, ako dôkaz, že stavba môže byť krásna, lacná a prírodná. Otváram kovanú bránku, vo vnútri je okrúhla sieň, s jednoduchými lavičkami, uprostred kupoly je malé okno. Na podlahe je mozaika Vesmírnej mandaly, znázorňujúcej prvotný tvorivý pohyb vesmíru, uprostred miestnosti na zemi leží rozrezaný žulový balvan, rezné plochy má vyleštené. Na jednej ploche je sviečka a venček kvetov. Celá miestnosť vibruje energiou, plameň sviečky poskakuje. Sedím a hrám na píšťalke, miestnosť ma počúva.

Komunita je zložená z dvoch častí. Prvou je tzv. “otvorená komunita”, ktorú tvorí asi 300 ľudí, čiastočne bývajúcich v priestoroch komunity, čiastočne v okolitých obciach. Nie sú stálymi členmi komunity. Stať sa jej členom totiž nie je vôbec jednoduché, vyžaduje sa dlhé skúšobné obdobie a nový adept musí byť prijatý celou komunitu, tak, aby spolu “ladili”. Jadro komunity, to jest jej trvalí členovia, to je asi 100 ľudí, ktorí bývajú, pracujú a žijú v rámci komunity. Práce zahrňujú spoločné varenie, upratovanie a práce na záhradách a verejných priestoroch. Beží tu tzv. “komunitou podporované poľnohospodárstvo”, čo v praxi znamená, že časť zeleniny a ovocia sa raz týždenne priamo predáva odberateľom z okolitých obcí a miest. Je tu aj množstvo dielní, kde sa vyrábajú šperky, keramika, drevené plastiky a koberce.

Výrobky sa predávajú v miestnom obchode, spolu s literatúrou, zdravými potravinami, prírodnými liečivami. V obchode sa predávajú iba výrobky, ktoré boli vyrobené v súlade so základnými princípmi etiky. Ďalším významným zdrojov príjmov pre komunitu je organizovanie najrôznejších kurzov, tréningov a konferencií. Peniaze prinášajú aj zvedaví návštevníci a turisti, ktorí, žiaľ, niekedy pôsobia dosť rušivo.

Mimochodom, časť komunity takmer neprichádza do styku s peniazmi, v rámci komunity úspešne funguje aj LET systém, používajúci vlastnú “menu”. Myšlienka, ktorú komunisti úplne dobabrali, tu úspešne prežíva. Deti, ktorých je v komunite dosť, sa učia v miestnej Steinerovskej škole a sú postatne uvoľnenejšie a menej agresívne než ich rovesníci z iných končín Británie. Nevidieť televízne antény ani mobilné telefóny, áut je málo, bicyklov veľa. Oblečenie je pestré, uvoľnené, kravatu som žiadnu nevidel, čo ma obzvlášť teší.

Veľmi dôležitou zložkou komunitného života je umenie. Je tu vybudované tanečné aj hudobné štúdio, kde sa nahráva krásna pôvodná hudba. Kultúrny život je natoľko bohatý, že je niekedy ťažké zvoliť si večerný program. Každý utorok sú napríklad tanečné večery. V jednej miestnosti vyučuje Peter, sivovlasý muž s chôdzou mačky “Tanec piatich rytmov”, založený na vyjadrení chaosu, zeme, vody, vzduchu a ohňa. Vo väčšej miestnosti sa vyučujú kruhové tance z celého sveta, ktoré sú jednou z ciest opätovného spojenia ľudských spoločenstiev (izolovaný tanec jednotlivcov na diskotékach je odrazom rozpadu spoločnosti a izolácie jednotlivca). V sále vidieť všetky vekové kategórie, od malých detí až po babky a dedkov.

Sviatok odpúšťania

11. septembra je Rosh Hossana, deň židovského Nového roka. V komunite sa slávia všetky sviatky veľkých náboženstiev. Večer je v sále spoločná oslava. Prítomní sú zväčša nie Židia. Trojica Židov uprostred sály vysvetľuje význam tohoto dňa. Je to počiatok 10-denného obdobia, kedy máme príležitosť vzájomne si odpúšťať, aby sme svoje ťarchy nevláčili so sebou do ďalšieho roka. Po slávnosti začína tzv. “Playback Theatre”. Témou je: odpúšťanie. Do sály vchádza desať žien, spievajú pieseň z počiatku vekov. Jedna z nich, s tvárou antickej sochy, sa nás pýta, aké máme pocity. “Všetko je všade, v jednej chvíli”, hovorím, čo mi práve v tej chvíli napadlo. Soche sa rozžiaria oči: “Povedz o tom viac!”. “Všetky slová, príbehy…”, neviem, čo mám k tomu dodať. Socha nás vyzýva, aby sme porozprávali svoje osobné príbehy o odpúšťaní. Židovská žena rozpráva, ako pred týždňom navštívila po prvýkrát Nemecko. Zo začiatku, keď počula nemčinu, jej tento jazyk neustále pripomínal holokaust. Tento pocit bol však postupne potlačený dojmom z dobrých ľudí a pekného prostredia. Žena končí svoj krátky príbeh o odpúšťaní a ženy, bez akejkoľvek prípravy a vzájomnej komunikácie, zahrajú tento príbeh. V nemom úžase počúvame a sledujeme interpretácie ďalších príbehov.

Na záver pri potlesku vstávame a dávame do pohára dobrovoľný príspevok na chod divadla. Počas cesty do môjho stanu sa mi vracia myšlienka, že žiadna spoločnosť nemôže prežiť bez určitého ideálu. Čím je ideál silnejší, tým je spoločenstvo pevnejšie.

Napriek tomu, že to vôbec nie je viditeľné, celá komunita je veľmi dobre “samo-organizovaná”. Pri významných rozhodnutiach sa schádza celá komunita a podľa vzoru Irokézov nachádzajú spoločné riešenia. Volia sa vedúci jednotlivých pracovných skupín, skúmajú sa možné cesty rozvoja komunity. Komunita je po finančnej stránke spravovaná Findhornskou nadáciou, ktorej členmi sú významné a vážené osobnosti z celého sveta.

Dôležitou súčasťou každodenného života sú meditácie a spoločné “vylaďovanie”. Pred každou prácou sa pracovná skupina pochytá za ruky, na chvíľu zavrie oči a vcíti sa do práce, ktorú treba vykonať a zladí sa so svojimi druhmi. Má to prinajmenšom jeden veľmi významný účinok: nálada celej skupiny sa vyrovná, upokojí. Výsledkom je, že naozaj nikde nepočuť zvýšený hlas, nebodaj krik. V pondelok ráno, v čase, ktorý je najmenej obľúbený, pozorujem členov komunity, ako idú pracovať, uvoľnení, bez náznaku znechutenia.

Komunitu navštevuje množstvo významných duchovných majstrov – súfisti, budhisti aj kresťania (v jednej zo svätýň sa každé ráno spievajú piesne z Taizé). V komunite je množstvo veriacich, nie je tu však prítomná žiadna cirkev. Cirkev je totiž úrad, ako každý iný a s tým nechce mať komunita nič spoločné. Spoločnou vierou je však jednoznačne úcta k Zemi a k posvätnosti prírody. Niektorí sa pýtajú: “Ako je tu vedený duchovný život?”. Odpoveď miestnych je: “Náš duchovný život je ranná meditácia, spoločné poďakovanie za obed, naša každodenná práca, umenie, snaha nájsť Boha v nás…”.

Večer je v jedálni Ceilídh, čo je gaelský výraz pre spoločný večer s tradičnou hudbou a tancom. Miestni muzikanti hrajú škótsku ľudovú hudbu, tancujú sa škótske tance. Vyberá sa dobrovoľné vstupné na podporu miestnej steinerovskej školy. Cez prestávku prichádza story teller porozprávať príbehy z iných čias. Sála je plná detí, mladých aj starých, očividne sa dobre bavia. Chytá ma splín, pretože: neviem tancovať (to by sa mohlo prehliadnuť), nepatrím do tejto kultúry (aj to by sa mohlo prehliadnuť), ale najmä, nepatrím do tohoto spoločenstva. Veľká väčšina prítomných tvorí skutočne jedno spoločenstvo. Hlavou mi prebehne pár spomienok na podobné chvíle pocitu jednoty, ktoré som zažil na táboroch. Ale to je párkrát za rok. Opäť si uvedomujem, aké je to bolestné, nepatriť do žiadneho skutočného spoločenstva.

Odchádzam, aby som nerušil. Neskoro večer sa rozprávam s Chrisom o svojich pocitoch. Chris, je starý, rozvedený, obišiel svet, vie svoje. Kýve hlavou, vytváranie komunity je dlhý, často neúspešný proces. Findhorn je výsledkom 37- ročnej cesty a ešte to zďaleka nie je ideálne. Často sa stáva, že sem prichádzajú manželia, ktorý sa práve tu rozídu. Úplná sloboda má aj takéto konce. Starý svet sa rúca a nový ešte nie je postavený.

V priebehu ďalších dní sa pýtam niekoľkých členov komunity, či mi vedia pomenovať silu, ktorá ich drží pohromade. Niektorí mi nedokážu odpovedať, starší muž začne koktať niečo o súrnych povinnostiach a rýchlo zmizne, ďalší mi odpovedajú, že je to vízia zakladateľov komunity. Pre ďalších je to pocit veľkej rodiny, v ktorej sa cítia naozaj doma. Jedna z myšlienok ma obzvlášť zaujala: komunitu drží pohromade aj “vonkajšia hrozba”. Ekonomické a politické mašinérie nikde na svete nemajú radi, ak sa začnú vytvárať skupiny, ktoré môžu ohroziť ich monopol. Aj v západných krajinách sú alternatívy dovolené iba dovtedy, pokiaľ neohrozujú medzinárodný obchod, voľný prísun k surovinám, závislosť ľudí na ekonomických štruktúrach a ďalšie “nedotknuteľné” oblasti. Členovia MOVE, Earth First!, Greenpeace či Amnesty International by o tom mohli niečo porozprávať. Manipulácia jednotlivca reklamou, hrozba geneticky modifikovaných potravín, rastúci kult násilia, ničenie prírody, stres zo života v mestách – toto všetko je ohromnou motivačnou silou pre pre ľudí, ktorí sa nechcú nechať zomlieť systémom a pre korých slovo láska má ešte svoj pôvodný význam. Reakcie sú rôzne: zakladanie občianskych zoskupení, snaha získať vlastnú záhradu či dom, zmena spôsobu života, no a v konečnom štádiu je to zakladanie alternatívnych spoločenstiev.

Findhorn je blízko vojenského letiska, vo dne v noci tam hučia lietadlá – symboly vonkajšieho sveta, jeho hrozby. Možno práve preto je komunita taká súdržná.

Aký má komunita Findhorn význam pre okolitý svet? Je to len úkryt pre niekoľkých neprispôsobivých idealistov?

Jednou z najúčinnejších ciest je “riediť zlo”, vytvárať ostrovčeky “pozitívnej deviácie”, ako to kdesi nazval Fedor Gál. Počas nedávnej vojny v bývalej Juhoslávii, na trhovisku v Sarajeve došlo k bombovému útoku, pri ktorom zahynuli nevinní ľudia, čakajúci na chlieb. Na druhý deň do Sarajeva pricestovala svetoznáma violončelistka, sadla si uprostred trhoviska a hrala na svojom nástroji… Vo Findhorne sa každý rok vystrieda niekoľko stoviek ľudí. Účastníci kurzov, absolventi tzv. “zážitkového týždňa”, počas ktorého majú možnosť odhrnúť závoj komunitného života, príležitostní návštevníci, ubytovaní v Caravan Parku. Nikto z nich už nebude taký, ako pred tým. Odchádzajú, ale odnášajú so sebou ideál. A myšlienka má silu obrov.

Spomeniem si na vetu, ktorú som napísal kedysi do knihy návštevníkov v Schumacher College: “Prines jablká tam, kde sú potrebné…”.

Vo Findhorne sídli aj organizácia Trees for Life, v mnohom sa podobá nášmu Lesoochranárskemu združeniu Vlk. Ich dlhodobým cieľom je opätovné zalesnenie Škótska pôvodnými druhmi drevín. Jeden večer je venovaný prednáške a premietaniu diapozitívov o činnosti tejto organizácie, ktorá spočíva v aktívnom vysadzovaní stromov a v ich ochrane pred premnoženými jeleňmi. Prednáša Alan, pôvodom z Kanady. Prirovnáva škótsku Vysočinu k “mokrej púšti”, kde okrem machu a trávy takmer nič nerastie. Lesy boli už dávno vyrúbané kvôli pastvinám. O pár dní idem cez víkend na Vysočinu, do Glenn Affric. To, čo pôsobí na fotkách tak poeticky zeleno, je v skutočnosti naozaj trávnatá monokultúra.

Každú stredu je “tichý obed”. Pred obedom je spoločné “vyladenie” a poďakovanie za jedlo. Pri jedle sa mlčí, jeme pomaly, myslíme na jedlo, na zeleninu, z ktorej je jedlo pripravené, na pôdu, z ktorej zelenina vyrástla, na ľudí, ktorí zeleninu vypestovali, aj na tých, ktorí zeleninu pripravili na obed. Čo by si asi pomysleli “úspešní mladí muži”, pre ktorých je jedlo iba “natankovaním” a stratou času pri honbe za obchodmi? Cítim určitú radosť z toho, že aj doma si varíme jedlo z našej vlastnej zeleniny a akékoľvek “hromadné stravovanie” na míľu obchádzame.

23. septembra je deň jesennej rovnodennosti, čas žatvy v Škótsku. V komunite sa pripravuje Slávnosť zberu úrody. Poobede sa stretávame vo veľkej záhrade a spoločne zbierame ovocie, zeleninu, kvety a bylinky. Napĺňame nimi tri veľké dvojkolesové káry, dievčatá to pekne naaranžujú. Utvárame kruh okolo zozbieraných plodov, jedna zo záhradníčiek ďakuje za úrodu, v kruhu tancujeme okolo vozíkov. Potom škótsky gajdoš nafúka svoj nástroj, deti ozdobené venčekmi z obilia a plodov vezmú vozíky a celá procesia sa pohýňa smerom ku kuchyni. Pred kuchyňou zastavujeme, záhradníci odnášajú plody do jedálne, kde ich rozkladajú po stole. Je to skutočne pekný pohľad, na veľkých stoloch vidno krásne, zdravé tekvice, paradajky, papriky, šalát, jablká, ruže, mätu. Záhradníci sa usmievajú. Stretávam Errola a Imogene, ktorí organizovali stretnutie v Brightone pred ôsmymi rokmi – kruh sa uzatvára.

Nové cesty sú jemné ako vtáčie pierko.

POĎAKOVANIE patrí tým, ktorí mi umožnili túto študijnú cestu: Nadácia Ekopolis, Banská Bystrica, Findhorn Foundation

Štefan Szabo

pozn. (1): Autor je predsedom Rady občianskeho združenia Sosna

“V tom je totiž”, hovoril môj otec,  “veľké tajomstvo človeka”.
“Keď ľudia stratia to podstatné, nevedia čo stratili…”

Citadela, Antoine de Saint-Exupéry

Zdroj: Ži a nechaj žiť